Pauza trvala 3 dni, trochu som si odpočinul, ale hlavne som si vypral a vysušil veci. Táto časť je možno najkrajším úsekom celej cesty - hrebeňovka Nizkych Tatier. Nekráčal som sám, šli so mnou Deli a Lenka, po pár kilometroch sa k nám ešte pridal Peťo.
Počasie bolo prvé dva dni skutočne krásne, zdalo sa, že pauza mala svoj význam. Za Chopkom sa to však začalo meniť. Najprv to bola len hmla a občasné mrholenie. V úseku od Ramže po Andrejcovú, za sedlom Priehyba, to vyvrcholilo silným dažďom a vetrom. K tomu sa ako bonus pridali Deliho problémy s kolenom. Našťastie všetko dobre dopadlo a nasledujúci deň bolo zas pekne, aj keď miestami hmlisto. Z Telgártu sa moji súputníci už vracali domov, ďalej som teda pokračoval sám.

Deli, Lenka a Peťo nastúpili do vlaku a ja teda budem pokračovať sám. Pred sebou mám krátky úsek Stolických vrchov a Volovské vrchy. Počasie spočiatku vyzeralo celkom dobre. Dlho ale nevydržalo, druhý deň k večeru ma zastihla silná búrka. Našťastie som stihol dobehnúť k chate. Ráno to zas bola hustá hmla, po polhodine blúdenia v rúbanisku som sa rozhodol radšej zmeniť trasu a ísť dookola po asfaltke. Cesta bola tým pádom trocha dlhšia, no malo to aj svoje pozitíva. Vďaka tomu som po dlhej dobe znova navštívil kaštiel v Betliari. Dažde a hmly boli pevnou súčasťou putovania aj v ďalších dňoch. Nie veľmi príjemným zážitkom bol pre mňa pohľad na polomom, ale hlavne ťažbou poznačené lesy Volovských vrchov, prevažne v okolí Úhornej. Aj kvôli tomu bola táto časť trochu náročnejšia než som si myslel. Po piatich dňoch som dorazil do Košíc. Tu mám v pláne jednodňovú pauzu na krátku regeneráciu, ale hlavne vysušenie topánok.

Po krátkej technickej pauze, sa vraciam do Trenčína aby som pokračoval v ceste. Tentokrát som putoval sám, keďže Andrej odišiel domov.
V tejto časti som prechádzal Strážovskými vrchmi, Malou Fatrou, pohorím Žiar, Kremnickými vrchmi a tiež Veľkou Fatrou. Z hľadiska krajiny bola táto časť veľmi rôznorodá a zaujímavá. Počasie už nebolo len jasné, ako v prvej časti, ale väčšinu času skôr zamračené a nezriedka aj pršalo. Sem tam sa vyskytla hmla, vo vyšších polohách sa k tomu pridal silný vietor a pomerne nízke teploty. Táto časť cesty teda bola určite náročnejšia ako tá prvá.
Urobiť si ďalšiu pauzu na Donovaloch sice v pláne nebolo, ale okolnosti rozhodli inak. Jednak bolo počasie v tých dňoch dosť zlé, druhak sa ku mne na Nízke Tatry chceli pridať ďalší ľudia (ktorý by za daných podmienok nešli) a v neposlednom rade aj ja som si potreboval trocha oddýchnuť a nabrať nové sily. Hlavne vysušit si topánky.

Minulé leto som absolvoval Cestu hrdinov SNP. Je to turistická magistrála, vedúca naprieč Slovenskom (Devín - Dukliansky priesmyk). Jej dĺžka je zhruba 750 km.
Putovanie to bolo sice dlhé a náročné, no napriek tomu krásne, plné nezabudnutelných zážitkov.
Z Bratislavy sme vyrazili dvaja, plán bol v tomto zložní dôjsť až do cieľa. No ako sa hovorí: Človek mieni, Pán Boh mení. Počas cesty sa toho pomenilo celkom dosť, no aj to k tomu patrí.
Vzhľadom na to, že fotiek z cesty je pomerne dosť a tiež kvôli tomu, že sa počas cesty vyskytli situácie, ktoré jej priebeh významnejšie ovplyvnili, som tento fotoreport rozdelil na viac častí.
Ako som už spomenul, vyrazili sme dvaja, v tomto zložení sme prešli Malé Karpaty, Myjavskú pahorkatinu a Biele Karpaty. V Trenčíne sa Andrej rozhodol skončiť a ja som si tiež musel urobiť dvojdňovú pauzu, keďže batoh začal vypovedať službu. Provizorná oprava mi nepripadala dostatočná vzhľadom k tým cca 500 km, ktoré ma ešte čakali.

Deň voľna padol vhod, no bolo treba ísť ďalej. Čaká ma posledných cca. 170 km cesty. Prechádzať budem pohorím Čierna hora, Šarišskou vrchovinou, Čergovom a Nízkymi Beskydmi. Z Košíc vyrážam oddýchnutý, no pomerne neskoro. Slnko páli dosť silno, pripomína mi to prvé dni putovania v Malých Karpatoch. No je tu jeden podstatný rozdiel, na ktorý som prišiel až v noci. Zaspával som pri jasnej oblohe, no o pár hodín som sa zobudil na silný vietor a blesky na horizonte. Znamenalo to vyliezť zo spacáku a postaviť stan. Búrku som prečkal, ale vzhľadom na miesto, kde som spal mi nebolo všetko jedno. Tak sa to opakovalo aj ďalšie dni, cez deň horúčava a v noci búrka. Asi najsilnejšia ma chytila cestou do Bardejova. Takú prietrž mračien som už dávno nezažil. Postupoval som teda opäť pomalšie, než som si naplánoval. Veľmi mi to nevadilo, pretože čím bližšie bol koniec cesty, tým viac som z toho mal zmiešané pocity. Na jednej strane som sa už tešil domov, no rovnako mi bolo ľúto, že toto vyše mesiac trvajúce dobrodružstvo sa skončí. Do cieľa svojej cesty, na Duklu, som dorazil okolo obeda. Onedlho začalo pršať a tak som ešte nakoniec poriadne zmokol. V každom prípade to bol krásne strávený mesiac, aj keď po fyzickej a niekedy aj psychickej stránke dosť náročný. Na záver by som sa aj touto cestou rád poďakoval všetkým, ktorí ma v ceste podporovali alebo mi akýmkoľvek spôsobom pomohli. Ďakujem.